Španielsky architekt Carlos Arroyo, laureát ceny Europan z roku 2001, ktorého projekt Oostkamp v Belgicku získal 2. miesto v európskom kole Holcim Awards for Sustainable Construction v roku 2011, prednášal koncom apríla na 2. ročníku EUROSTAV conference „Udržateľnosť v architektúre a vo výstavbe“. O projekte Oostkamp, ale aj o jeho filozofii a prístupe k architektonickej tvorbe sa s ním rozprávala Darina Lalíková.

 

Na konferencii ste predstavili Váš projekt Oostkamp v Belgicku, ktorý je príkladom udržateľnosti v architektúre a vo výstavbe a ktorý vzišiel ako víťaz z medzinárodnej architektonickej súťaže. Čo podľa Vás rozhodlo, že vyhral práve Váš projekt a v čom sú jeho hlavné atribúty udržateľnosti?

Myslím si, že sú 3 hlavné dôvody, prečo vyhral práve náš návrh. Po prvé - je veľmi jednoduchý svojim konceptom, ale zároveň je veľmi prepracovaný práve pokiaľ ide o udržateľnosť v architektúre a šetrenie energiami. Princípy udržateľnosti sú premietnuté aj v samotnej konštrukcii, keďže sme využili pôvodnú budovu a teda aj už raz zabudovanú šedú energiu. Zároveň sa nám podarilo premysleným energetickým konceptom znížiť na minimum potrebu energie, tak pri výstavbe ako aj pri budúcej prevádzke komplexu.

Po druhé – návrh v maximálnej miere reflektuje potreby, želania a špecifické nároky budúcich užívateľov. Vo svojej tvorbe kladieme vždy dôraz na to, čo si prajú a čo vyžadujú ľudia. Zaujíma nás ako žijú, ako bývajú, ako trávia voľný čas a tieto ich zvyky, priania a potreby reflektujeme v našej tvorbe.

Po tretie – snažili sme sa náš návrh urobiť s vtipom, zaujímavo a udržateľne, aby priniesol novú kvalitu do tohto – pôvodne -priemyselného prostredia a to všetko pri dodržiavaní ekonomických, sociálnych a kultúrnych parametrov.

Nešlo teda o konverziu starej fabriky?

Nie. V súťažných podmienkach to nebola podmienka. Bývala fabrika bola ťažko využiteľná pre účely, na ktoré bola súťaž vypísaná. Aj preto väčšina súťažných návrhov rátala s jej zbúraním. My sme sa však rozhodli využiť už raz zabudovaný stavebný materiál a energiu a využiť existujúcu konštrukciu na novú funkciu. Na území bývalej fabriky s rozlohou asi 40 tis. m2 sme navrhli novú polyfunkčnú štruktúru. Ide o mestské centrum (mestská hala), ktoré/á má poskytovať rôznorodé služby pre obyvateľov - od tradičných služieb mestského úradu, matriky, svadobných obradov, až po zázemie pre čatu cestnej údržby a pod. Samozrejme, neriešili sme len samotný objekt, ale celú plochu a snažili sme sa vytvoriť celkovo zaujímavé a atraktívne prostredie. Budova je energeticky pasívna, bez uhlíkovej stopy a je udržateľná tak prístupom k výstavbe ako aj samotnou prevádzkou.

Realizácia projektu Oostkamp v Belgicku vrcholí

Venujete sa navrhovaniu energeticky efektívnej a udržateľnej architektúry. Je to váš životný postoj, vaše presvedčenie alebo to bol tlak investorov, ktorý vás prinútil venovať sa intenzívne tejto problematike? 

Už na univerzite som sa rozhodol študovať bioklimatický dizajn. Na škole som teda dostal akýsi základ, ktorý ale ďalej rozvíjam. Štúdium architektúry trvalo 6 rokov a bolo zamerané nielen na architektúru, ale aj na konštrukcie pozemných stavieb a na stavebné technológie. Vzhľadom na zameranie štúdia, sú absolventi plne kvalifikovaní nielen čo sa týka navrhovania architektúry, ale aj konštrukcií a technológií. Čiže, škola bol základ. Ale proces vzdelávania v tejto oblasti je nevyhnutný. Musíme neustále monitorovať  vývoj inovácií vo všetkých oblastiach stavebníctva a špeciálne v oblasti šetrenia energiami, kde je vývoj naozaj veľmi dynamický.  Oostkamp nie je mojím prvým projektom z tejto oblasti. Už v minulosti sme sa venovali navrhovaniu energeticky pasívnych domov a obytných komplexov. Pri každom zadaní sa zamýšľam nielen nad architektonickým a energetickým konceptom ale aj nad tým, ako minimalizovať negatívne vplyvy výstavby na životné prostredie. Progres v oblasti šetrenia energiami a udržateľnosti v architektúre a vo výstavbe je veľmi dynamický, preto si myslím, že jedinou cestou ako v tejto oblasti napredovať, je monitorovanie inovácií a prístupov, experimentovanie a spätné sledovanie výsledkov.

Aká je súčasná situácia v navrhovaní energeticky pasívnej a udržateľnej architektúry v Španielsku?

V Španielsku bol v roku 2006 prijatý tzv. technický kód budov (technické normy, poznámka redakcie). Jeho prijatím sa sledoval cieľ, aby sa masívnejšie začali navrhovať a stavať udržateľné budovy. Tento trend sa však neprejavuje len vo výstavbe, ale aj v ďalších oblastiach, od elektroniky až po autá. Ale myslím si, že v architektúre je to predsa len o trochu jednoduchšie ako napríklad v automobilovom priemysle, kde musia byť naozaj veľmi efektívne a sofistikované riešenia.

Pri architektúre je dôležité, že každá navrhovaná budova je súčasťou širšieho urbanistického celku. A to je podstatné, pretože na budovu sa nemôžeme pozerať ako na solitér a riešiť len jeho energetickú efektívnosť, ale musíme ju vnímať v širšom urbanistickom kontexte.  Poviem to na príklade. Nemôžeme hovoriť o udržateľnosti v prípade energeticky nulových solitérnych domoch, postavených napríklad v Alpských horách, kde okrem domov a prírody nič nie je a odkiaľ obyvatelia musia dochádzať do práce, do školy, za kultúrou niekoľko desiatok kilometrov denne.

Na udržateľnosť sa teda nemôžeme pozerať ako na jednotlivosti, ale musíme pri tom zohľadňovať spôsob života a bývania budúcich obyvateľov, ich životné scenáre. Preto, keď navrhujeme napr. bytové komplexy, snažíme sa riešiť v rámci komplexu aj školy, škôlky, vybavenosť, kultúru, zdravotné stredisko a minimalizovať  riziká, že ľudia budú musieť denno-denne dochádzať za základnými svojimi potrebami niekoľko kilometrov denne tam a späť. To je proti princípom udržateľnosti v architektúre.

Na vašej web stránke máte zaujímavo prezentované Vaše projekty vo forme piktogramov, log a schém. Je tam ale minimum fotografií z Vašich realizácií. Prečo?   

Naozaj tam máme minimum fotografií. Je to preto, že my nenavrhujeme architektúru preto, aby sme sa prezentovali jej fotkami v časopisoch a na webe. Pre mňa je dôležité, aby ľudia pochopili, o čo nám ide a aby aj technicky nevzdelaní ľudia, porozumeli nášmu prístupu k tvorbe, aby porozumeli, ako bude budova alebo komplex fungovať. Preto volíme jednoduché schémy, jednoduché piktogramy a prípadne videá, na ktorých každý pochopí, o čo ide, bez zbytočného zložitého vysvetľovania. Myslím si, že udržateľnosť v architektúre treba komunikovať tým najjednoduchším spôsobom, aby ľudia pochopili, že princíp udržateľnosti je vo svojej podstate tiež veľmi jednoduchý. Navyše, sme presvedčení, že architektúru treba vidieť cez riešenia, filozofiu, reflektovanie potrieb užívateľov a nielen cez obrázky nafotené z hotovej realizácie.

Možno takáto komunikácia na webe nie je správna, možno to časom aj zmeníme, uvidíme....

Spomínali ste, že kladiete veľký dôraz na reflektovanie potrieb budúcich užívateľov. Ako sa k týmto informáciám dostávate?

Osobným kontaktom s ľuďmi, v rozhovoroch s nimi, ale často organizujeme tiež workshopy. Pretože naše skúsenosti sú také, že ľudia nie vždy vedia presne sformulovať svoju predstavu. Ale ak sa s nimi počas workshopu spoločne hľadajú riešenia a oni si vyberajú a zdôvodňujú, prečo im niektorý návrh vyhovuje viac ako iný, vieme spoločne dospieť ku konkrétnym riešeniam.  Okrem toho, spolupracujeme aj so sociológmi, demografmi a s inými profesiami, ktoré nám v procese kreovania návrhu môžu výrazne pomôcť. 

Čo Vás na architektúre najviac baví?

Baví ma ten dialóg s ľuďmi a to, keď sú potom spokojní s výsledkom našej práce.  Keď sa tam dobre cítia, keď sa im tam páči. Najväčším poďakovaním pre mňa je, keď ma spokojní klienti pozvú na večeru (smiech)....

Na ktorý z Vašich projektov ste zvlášť hrdý?

Na projekt verejných toaliet, pretože je to projekt premyslený naozaj do detailov, ktorý je tiež udržateľný. Nepotrebuje elektrinu, nepotrebuje vodu ani žiadne chemikálie a môže byť umiestnený kdekoľvek – v parku, v krajine...

Zmenila sa situácia pre architektov v Španielsku príchodom krízy?

Určite áno. Je oveľa menej práce pre architektov. Pred krízou sa stavalo podstatne viac, ale zároveň sa aj menej premýšľali riešenia a nereflektovali sa tak dôsledne potreby ľudí. Kríza ukázala, že naozaj má zmysel stavať len to, čo ľudia chcú, čo potrebujú a navrhovať a stavať to čo možno ekonomicky, energeticky, sociálne a kultúrne čo najefektívnejšie. Proste udržateľne. Ja robím aj krajinárske projekty a zatiaľ mám práce, našťastie, dosť.

Foto: Miguel de Guzman

Foto portrét Carlosa: Blanka Golejová