Od génia loci k značke miesta: Obnova vidieka architektúrou

Slovenský vidiek sa nemusí zmieriť s uniformou katalógových domov ani s vyprázdneným námestím. Keď sa návrh oprie o remeselnú pamäť, proporcie krajiny a reálne potreby komunity, architektúra prestáva len stavať a začína uzdravovať – verejné priestory, susedstvá aj sebavedomie miesta. Od salašníckych areálov po cyklopointy a zdravotné centrá: Orava ukazuje, že kontinuita nemusí byť múzeom, ale motorom zmeny.

Menej rozvinuté vidiecke oblasti na Slovensku už niekoľko desaťročí čelia zreteľným prejavom úpadku stavebnej kultúry – ústupu tradičných foriem osídlenia, degradácii verejných priestranstiev a postupnej homogenizácii stavebného prostredia diktovanej trhom. Zásadným dôsledkom týchto mechanizmov je oslabenie genius loci – nehmotného kultúrneho kapitálu, ktorý tvorí identitu regiónu a ktorý má pre miestnych obyvateľov aj pre návštevníkov významný emocionálny rozmer.

Úpadok stavebnej kultúry vidieka

Kým v západných krajinách sa dedičstvo a identita vnímajú ako konkurenčná výhoda regiónu (napríklad vo vidieckom turizme či pri budovaní značky miesta), na Slovensku sa stále často chápu ako brzda rozvoja. Trend upadania stavebnej kultúry akceleruje kombinácia socio-ekonomických faktorov, odliv obyvateľstva, investičná pasivita a dominancia unifikovaných, typizovaných stavebných riešení, ktoré nereflektujú lokálny kontext. Regionálne rozdiely sa tým ešte viac prehlbujú, vidiek stráca svoj pôvodný charakter a atraktivitu, čo môže viesť k ďalšiemu odlivu obyvateľov a k ekonomickému oslabeniu územia. Politické opatrenia reagujúce na štrukturálne zmeny vo vidieckych oblastiach nedokážu v plnom rozsahu eliminovať pôsobenie hlbších ekonomických a sociálnych faktorov. Rozhodnutia o zachovaní či redukcii verejných služieb, ako je prevádzka dopravnej infraštruktúry alebo zariadení občianskej vybavenosti, často determinuje ekonomická návratnosť.

Rovnako významný je aj každodenný spotrebiteľský a spoločenský vzorec správania obyvateľov, ktorý priamo ovplyvňuje vitalitu miestnej komunity. Kľúčovú úlohu pritom zohrávajú jednotlivci schopní iniciovať zmeny, formulovať víziu a aktivizovať miestne zdroje. Práve na nich stojí budúcnosť, ktorú možno vidieť priaznivo. Našou úlohou nie je tento stav súdiť, ale poukazovať na jeho aktuálnosť, analyzovať jeho dôsledky a navrhovať možnosti rehabilitácie.

Vidiek stráca charakter všade tam, kde chýba koncepcia, regulácia a dialóg s tradíciou.

Obr. č. 1 Návrh hospodárskych objektov v obci Čimhová na Orave nadväzuje na tradíciu vidieckeho hospodárenia a zároveň reaguje na súčasné potreby vidieckeho prostredia. Riešenie pracuje s rôznymi typmi pozemkov od kompaktných dvorov po lineárnu uličnú zástavbu a podporuje spoločné priestory vhodné na komunitné a viacgeneračné bývanie. Architektonický koncept vychádza z tradičnej oravskej architektúry s úzkym obdĺžnikovým pôdorysom, jednoduchou formou a modulárnym systémom umožňujúcim flexibilné rozširovanie. Konštrukčne kombinuje betónový nosný raster s dreveným opláštením, pričom špeciálne objekty, ako maštaľ, sú riešené s dôrazom na odolnosť a hygienu. Sedlové strechy so sklonom 50° a s plechovou krytinou odkazujú na regionálny stavebný jazyk. Cieľom je vytvoriť nízkonákladové, praktické a kontextuálne citlivé stavby, realizovateľné aj svojpomocne, ktoré podporia sebestačnosť, miestnu identitu a udržateľnosť regiónu. Autorka bakalárskej práce: Hana Mihálková, vedúci práce: Filip Bránický

Reinterpretácia tradícií

Zachovanie identity nevnímame ako nostalgický návrat do minulosti, ale ako strategickú investíciu do udržateľného rozvoja – rovnako ekonomického ako sociálneho a environmentálneho. Súčasná architektúra v regiónoch môže nadväzovať na často zabudnuté alebo nesprávne vyložené tradičné princípy, reinterpretovať ich a rozšíriť o súčasné technológie a nové funkčné požiadavky. Kľúčom je však prítomnosť vedomého rozhodnutia, že miestny kontext nie je prekážkou, ale východiskom návrhu. Katedra architektúry Stavebnej fakulty STU v Bratislave sa tejto problematike venuje dlhodobo a spolu so študentmi prináša nové prístupy k revitalizácii regionálneho prostredia.

Zachovanie identity nevnímame ako nostalgický návrat do minulosti, ale ako strategickú investíciu do udržateľného rozvoja.

Návrh salašníckeho areálu v rekreačnej oblasti Oravice pozostáva zo súboru hospodárskych a obytných objektov vrátane hlavnej chaty na sezónne ubytovanie pracovníkov a menšej chaty na krátkodobé zážitkové pobyty, čím sa zabezpečuje celoročná prevádzka. Usporiadanie stavieb rešpektuje vrstevnicový terén, pričom orientácia objektov podporuje logiku prevádzky a napojenie na turistické trasy. Architektonická forma vychádza z archetypu oravského domu s obdĺžnikovým pôdorysom, so sedlovou strechou a s tradičnými prvkami, ako sú gánky a šikmé štítové steny. Konštrukčne sa využíva kombinácia smrekového dreva a hliníkovej krytiny s dreveným obkladom, pričom nosný systém je riešený ako smreková rámová konštrukcia na železobetónových základoch. Návrh spája tradíciu s funkčnosťou a je prispôsobený miestnym klimatickým a prevádzkovým podmienkam. Autorka semestrálnej práce: Ivana Kucharíková, vedúci práce: Filip Bránický

Diverzita regionálnych stavieb

Slovensko v minulosti disponovalo výraznou regionálnou diverzitou, ktorá pochádzala zo špecifických krajinných, kultúrnych a architektonických identít jednotlivých území. Jedným z najvýraznejších prejavov tejto inakosti je bezpochyby aj dnes staviteľská tvorba a jej vplyv na životné prostredie. Výskum vernakulárnej architektúry predindustriálnej éry oravského regiónu predstavuje stále aktuálny a nevyčerpateľný zdroj koncepčných a udržateľných riešení. Sídelná a stavebná štruktúra bola v harmonickej rovnováhe s prírodnými podmienkami, so spoločenskými vzťahmi, s energetickou efektívnosťou i so sociálnym statusom stavebníka. Použitie dostupných materiálov a tvaroslovia reagujúceho na klimatické podmienky bolo integrálnou súčasťou udržateľného prístupu k výstavbe.

Od polovice 20. storočia sa odohral rýchly a v mnohých prípadoch nekontrolovaný proces transformácie stavebného fondu. Industrializácia, kolektivizácia poľnohospodárstva a centralizované plánovanie počas socializmu narušili historicky ustálenú štruktúru sídel, typológiu zástavby a jej materiálovú skladbu. Po roku 1989 nastúpil opačný extrém – absencia jednotnej koncepcie rozvoja a legislatívneho rámca, ktorý by definoval kritériá kvality architektúry vo vidieckom prostredí. Tento stav otvoril priestor na nekoncepčné zásahy, individuálnu výstavbu bez regulácie a preferenciu lacných typových riešení, ktoré nereflektujú lokálny kontext.

V porovnaní so západoeurópskymi krajinami, ako sú Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko či škandinávske štáty, Slovensko trpí nedostatkom systémových nástrojov, ktoré by podporovali kvalitnú architektúru a kultivované verejné prostredie vo vidieckych sídlach. V týchto krajinách sú princípy regionálnej identity a architektonickej kvality integrované do územnoplánovacej praxe, investičných stratégií a legislatívy. Typické sú jasné regulačné rámce určujúce mierku zástavby, proporcie objektov, materiálové riešenia a vzťah stavieb ku krajine, aktívne zapájanie odborníkov do plánovacích procesov, architektov, krajinných architektov, urbanistov, etnológov a pamiatkarov, cielené finančné stimuly na rekonštrukcie a novostavby rešpektujúce miestny kontext či architektonické súťaže aj v malých obciach, ktoré garantujú kvalitné a transparentné riešenia. U nás je regulácia vo vidieckych oblastiach často formálna a jej presadzovanie nedostatočné. Územné plány v menších obciach sú spravidla všeobecné, s obmedzenou väzbou na historický alebo prírodný kontext. Výsledkom je časté narúšanie tradičnej urbanistickej štruktúry, neudržanie uličnej čiary, nesúlad mierky novej zástavby so staršou, strata proporcií parciel či nahrádzanie pôvodných materiálov lacnými priemyselnými alternatívami.

Kľúčom je prítomnosť vedomého rozhodnutia, že miestny kontext nie je prekážkou, ale východiskom návrhu.

Návrh novej budovy stolárskej dielne v obci Rabča na Orave je súčasťou revitalizácie pôvodného družstevného brownfieldu a vychádza z pôvodnej urbanistickej stopy areálu. Riešenie umožňuje budúce rozšírenie prevádzky, jasne definuje dopravné trasy pre zákazníkov showroomu, dielňu a stavebniny a dopĺňa ich parkoviskami a manipulačnými plochami. Architektonická koncepcia reflektuje charakter regiónu Orava – stavba má jednoduchý obdĺžnikový pôdorys, drevenú nosnú konštrukciu z BHS hranolov, stenové a stropné konštrukcie z CLT panelov s priznaným interiérovým povrchom a plechovú krytinu tehlovej farby. Návrh zdôrazňuje udržateľnosť prostredníctvom recyklácie materiálov vrátane opätovného použitia tehál z pôvodných objektov na terrazzo podlahy a izolácie z pilín s vápnom. Autorka semestrálnej práce: Kristína Urbanová, vedúci práce: Filip Bránický.

Najväčšie brzdy rozvoja tradičné architektúry

Hoci o význame kvalitnej architektúry a zachovania regionálnej identity sa čoraz viac diskutuje, implementácia týchto princípov v menej rozvinutých regiónoch Slovenska naráža na viacero bariér. Tie majú najčastejšie kombinovaný charakter, ekonomický, legislatívny, spoločenský aj kultúrny. Mnohé obce hospodária s obmedzeným rozpočtom, ktorý neumožňuje realizovať architektonicky a technicky nadštandardné projekty. Krátkodobý tlak na úsporu často vedie k voľbe lacnejších, no kvalitatívne menej vhodných riešení. Územné plány v malých obciach bývajú často príliš všeobecné, bez jasne definovaných princípov zachovania charakteru zástavby či krajinného rázu. Absencia účinných regulačných nástrojov uľahčuje realizáciu nesúrodých, typizovaných stavieb bez väzby na kontext.

Časť samospráv aj obyvateľov vníma architektonickú kvalitu ako bonus namiesto základného predpokladu trvalo udržateľného rozvoja. Nedostatok vzdelávacích a popularizačných aktivít bráni pochopeniu, že kvalitná architektúra prináša dlhodobé ekonomické, sociálne a environmentálne benefity. Aj v prípadoch, keď vzniknú kvalitné návrhy (napr. v spolupráci so školami či s odborníkmi), často chýba dlhodobý plán ich implementácie. Projekty ostávajú v štádiu štúdií alebo vizualizácií bez reálnej realizácie. Dostupnosť lacných katalógových riešení, priemyselných materiálov a masovej výstavby vytvára prostredie, v ktorom je jednoduchšie a rýchlejšie ignorovať lokálnu identitu, než ju integrovať do návrhu. V mnohých regiónoch chýba pravidelná komunikácia medzi samosprávou a architektmi, urbanistami či pamiatkarmi. Bez odbornej participácie sa ťažko dosahuje koncepčné a kvalitné riešenie. Prekonanie týchto bariér si vyžaduje kombináciu legislatívnych zmien, finančných stimulov, osvety a dlhodobej spolupráce všetkých aktérov od štátu a samospráv cez akademické inštitúcie až po samotných obyvateľov.

Pred nástupom globalizačných procesov, ktoré majú tendenciu nivelizovať špecifiká a potláčať genius loci, si oravské dediny zachovávali osobitý charakter a organicky splývali s krajinným prostredím. Ich príklad dokumentuje, že lokálne zakorenené znalosti a remeselné postupy tradičnej stavebnej technológie majú aj dnes potenciál byť východiskom pre tvorbu súčasnej architektúry, podporujúcej regionálnu identitu a udržateľný rozvoj vidieka. Nie bezduchým citovaním a realizovaním malebných zrubov, ale premyslenou a kontextuálne citlivou architektúrou, ktorá môže vychádzať viac alebo menej z overených princípov z minulosti. Tento myšlienkový prúd môže predstavovať účinný nástroj revitalizácie periférnych území a posilnenia ich dlhodobej životaschopnosti.

Navrhované riešenie športového areálu v Oravskej Polhore zahŕňa strelnicu, biatlonové trate a nový štadión zasadený do terénu tak, aby čo najmenej narúšal krajinu. Odsadenie hlavnej hmoty umožňuje funkčné napojenie na existujúcu infraštruktúru a vytvára verejný zelený priestor medzi objektmi. Architektonická koncepcia vychádza z obdĺžnikového pôdorysu rozdeleného na viacero celkov s použitím dreveného šindľa a brizolitovej omietky na fasáde. Nosnú konštrukciu tvorí drevo, čo zabezpečuje nízku hmotnosť a jednoduchú montáž aj demontáž. Areál je navrhnutý tak, aby spĺňal požiadavky športových disciplín, zachovával prírodný ráz a ponúkal možnosti na celoročné rekreačné využitie. Autorka semestrálnej práce: Kristína Urbanová, vedúci práce: Filip Bránický

Aj periférne regióny môžu získať novú dynamiku

Kvalita verejných priestranstiev a stavebného prostredia priamo ovplyvňuje každodenný život v obci. Premyslené, esteticky a funkčne riešené priestory podporujú spontánne stretávanie obyvateľov, vytvárajú podmienky na spoločenské aktivity a posilňujú pocit spolupatričnosti. V prostredí, ktoré je dôstojné a vizuálne atraktívne, sa prirodzene buduje hrdosť na miesto, kde ľudia žijú. Rozhodujúca pritom nie je veľkosť sídla, ale kvalita jeho prostredia. Malá obec s dobre udržiavaným námestím, architektonicky hodnotnými verejnými budovami a harmonickou zástavbou môže mať výraznejšiu identitu a vyššiu kvalitu života než mnohé väčšie sídla bez jasného urbanistického konceptu.

Pozitívne príklady z iných krajín ukazujú, že aj periférne alebo hospodársky slabšie regióny môžu získať novú dynamiku vďaka kvalitnej architektúre. Napríklad Ostana, talianska dedina v piemontských Alpách, ktorá sa z piatich obyvateľov v 80. rokoch minulého storočia postupne transformovala na živé kultúrne a turistické centrum vďaka citlivej rekonštrukcii historických budov a novým verejným funkciám. Alebo Weyarn, nemecká obec pri Mníchove, ktorá si vďaka participatívnemu plánovaniu a prísnej pozemkovej politike zachovala vidiecky charakter a vybudovala kvalitné centrum s verejnou zeleňou a komunitnými funkciami. Dobrý príkladom je aj švajčiarska horská dedina Riom, ktorá našla novú identitu v kultúre a divadle, architektúra tu reaguje na miestne tradície, krajinný kontext a vytvára nové ekonomické aj spoločenské impulzy (WESSELY, 2019). Tieto príklady dokazujú, že architektúra v menších sídlach môže byť rovnako ambiciózna a inovatívna ako vo veľkých mestách, pričom jej vplyv na kvalitu života a regionálnu identitu je často ešte silnejší.

Návrh sa venuje rehabilitácii areálu v Oravskej Polhore, na mieste bývalých kúpeľov preslávených unikátnym prameňom liečivej slanej vody. Po viac než storočí od ich zániku zostáva územie s prameňom a informačnými tabuľami iba tichým svedkom minulosti. Zámerom je obnoviť kúpeľnú funkciu lokality a zhodnotiť jej prírodný potenciál prostredníctvom nového objektu. Architektonické riešenie sa inšpiruje pôvodným tvaroslovím a konštrukčnou logikou zaniknutých kúpeľných stavieb, čím nadväzuje na historickú identitu miesta. Areál, situovaný pod masívom Babej hory v rozvíjajúcej sa rekreačnej zóne Slaná voda, má výrazný turistický potenciál, ktorý návrh ďalej posilňuje. Autorka diplomovej práce: Simona Vrábová (Tarabová), vedúci práce: Filip Bránický

Čo prináša práca s identitou regiónu

Kultivovaná práca s identitou regiónu má strategický význam: posilňuje spolupatričnosť obyvateľov, podporuje udržateľný turizmus, zvyšuje atraktivitu sídla pre nových obyvateľov a zároveň chráni hodnoty, ktoré sa nedajú nahradiť komerčnou výstavbou. Západoeurópske príklady ukazujú, že regionálna identita sa tam chápe ako konkurenčná výhoda – faktor, ktorý zvyšuje ekonomickú hodnotu územia a jeho atraktivitu pre obyvateľov i pre návštevníkov. Ak má Slovensko ambíciu zvrátiť súčasný trend degradácie vidieckych oblastí, je nevyhnutné, aby sa do praxe preniesli princípy overené v zahraničí – kombinácia jasných pravidiel, odbornej participácie a ekonomickej podpory pre projekty, ktoré rešpektujú lokálny kontext a posilňujú jeho jedinečnosť.

Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky v súčasnosti finalizuje historicky prvý strategický dokument s názvom Architektonická politika Slovenska, ktorý má systematicky zvyšovať kvalitu vystavaného prostredia a života obyvateľov. Prepája architektúru, urbanizmus, územné plánovanie a krajinný rozvoj a zdôrazňuje potrebu regionálnej vyváženosti, zachovania identity vidieka a posilnenia pozície architektov vo verejnej správe, pričom jeho cieľom je vytvoriť udržateľný rámec rozvoja miest a obcí naprieč celým Slovenskom (ARCHINFO, 2025).

Architektúra má moc vysielať jasný signál, že na mieste a jeho ľuďoch záleží.

Návrh cyklopointu v obci Štefanov nad Oravou predstavuje jednoduchý a funkčný objekt s hygienickým zázemím určený na podporu cykloturistiky a lokálnej rekreácie. Architektonické riešenie využíva dostupné a cenovo nenáročné materiály, ktoré umožňujú realizáciu stavby svojpomocne v rámci kapacít obce. Objekt je navrhnutý tak, aby bol ľahko udržiavateľný, konštrukčne jednoduchý a harmonicky zapadal do vidieckeho prostredia, pričom poskytuje cyklistom základné služby a komfort počas ich ciest. Autor semestrálnej práce: Matúš Hazucha, vedúci práce: Filip Bránický

Spolupráca univerzity s regionmi

Prepájanie akademického prostredia s praxou v konkrétnych územiach predstavuje významný nástroj na rozvoj kvality architektúry a posilnenie regionálnej identity. Architektonické a urbanistické školy disponujú tvorivým potenciálom, experimentálnym prístupom a znalosťami, ktoré môžu obciam a mestám priniesť nové pohľady na ich rozvoj. Spolupráca s univerzitami umožňuje regiónom získať návrhy riešení, ktoré by inak nemali možnosť objednať pre obmedzené finančné zdroje. Študenti zároveň získavajú skúsenosti s reálnym územím, komunikáciou s komunitou a s procesom tvorby návrhov v kontexte skutočných obmedzení od ekonomických po legislatívne. Takýto kontakt akademickej sféry a samosprávy môže vyústiť do projektov, ktoré sú koncepčné, citlivé k prostrediu a reflektujú aktuálne trendy v udržateľnej výstavbe.

Úspešné príklady takejto spolupráce možno nájsť aj v zahraničí. V Rakúsku sú bežné semestrálne ateliéry zamerané na malé obce, ktoré implementujú vybrané študentské návrhy do praxe. Vo Švajčiarsku funguje dlhodobá spolupráca medzi technickými univerzitami a horskými komunitami, pričom výsledkom sú architektonicky hodnotné a funkčne životaschopné projekty. V slovenskom prostredí sa takéto iniciatívy objavujú, no ich kontinuitu často limituje jednorazový charakter projektov. Kľúčom k úspechu je systematická a dlhodobá spolupráca, ktorá umožní nielen návrh, ale aj postupnú realizáciu a evaluáciu výsledkov. Takéto prepojenie teórie a praxe umožňuje, aby sa kvalitná architektúra stala súčasťou aj tých regiónov, ktoré by si ju inak nemohli dovoliť, a aby sa pritom nezabudlo na ich jedinečný charakter a historické korene.

Spolupráca akademického prostredia s obcami prináša nové pohľady, ktoré by si regióny inak nemohli dovoliť.

Táto práca sa zameriava na hľadanie identity goralského domu ako živého odkazu na bohatú históriu a úzke prepojenie vernakulárnej architektúry s prírodným prostredím. V kontexte globalizácie je zvlášť dôležité porozumieť tomu, ktoré prvky robia túto architektúru autentickou a jedinečnou a ako ich možno uchovať či reinterpretovať v súčasných podmienkach. Charakteristické znaky sa skúmali na konkrétnych príkladoch a na modelovom dome v obci Oravská Polhora s dôrazom na proporcie, materiálové riešenie, konštrukčné postupy a vzťah stavby k okoliu. Štúdia identifikuje kľúčové prvky goralskej architektúry a hľadá možnosti ich transformácie a uplatnenia v 21. storočí s cieľom zachovať regionálnu identitu a podporiť udržateľný rozvoj vidieka. Autorky klauzúrnej práce: Kristína Urbanová, Ivana Kucharíková, Anna Uher, Krisztina Cződör, vedúci práce: Filip Bránický

Jedným z kľúčových predpokladov na udržateľný rozvoj vidieckych regiónov je systematická spolupráca akademického a regionálneho prostredia, ktorá by umožnila realizovať dlhodobé projekty a zapojiť študentov do procesov obnovy a rozvoja územia ako súčasť ich praktickej výučby. Významnú úlohu zohráva aj vzdelávanie a osvetová činnosť prostredníctvom organizovania workshopov, prednášok a exkurzií pre obyvateľov a zástupcov samospráv, popularizácia kvalitných domácich i zahraničných príkladov prostredníctvom médií, výstav a publikácií.

Strategické vnímanie regionálnej identity ako konkurenčnej výhody dokáže zvýšiť atraktivitu územia pre turizmus, podnikanie aj bývanie, pričom dôležitým nástrojom je tvorba značky miesta založenej na autentickej architektúre a charaktere krajiny. Uplatnenie týchto opatrení si vyžaduje koordinovaný prístup na všetkých úrovniach od štátnej správy cez regionálne samosprávy až po občianske iniciatívy. Len tak možno zabezpečiť, aby sa kvalitná architektúra stala prirodzenou súčasťou aj tých území, ktoré sa dnes vnímajú ako periférne, a aby sa ich identita nestala obeťou globalizačného tlaku, ale základom udržateľného rozvoja.

Návrh zdravotného centra s polyfunkčnými priestormi v centrálnej časti Oravskej Polhory rieši nielen samotnú stavbu, ale aj revitalizáciu priľahlého verejného priestoru, ktorý má nahradiť súčasné parkovisko pred kultúrnym domom. Lokalita s priamym napojením na obecný úrad, kultúrny dom a ďalšie objekty občianskej vybavenosti má vysoký potenciál doplniť chýbajúce funkcie, pričom návrh zohľadňuje tradičný urbanizmus obce a reaguje na kontext okolia. Hmotové riešenie vychádza z archetypu vidieckej architektúry – podlhovastého objektu so sedlovou strechou –, pričom trojpodlažná stavba je materiálovo aj výrazovo rozlíšená podľa funkcií. Zasklené plochy a vertikálne lamely otvárajú prízemie do námestia, pasáž prepája verejné priestranstvo a opticky odľahčuje hmotu. Tradičné dekoratívne prvky v štítovej stene a kombinácia miestnych materiálov (dreva, kameňa, plechu, betónu) vytvárajú prepojenie medzi historickým odkazom a súčasným architektonickým výrazom. Autori architektonickej štúdie: Filip Bránický, Zuzana Nádaská, Michal Kázik, Simona Vrábová (Tarabová)

Oravský región na križovatke

Oravský región je na jednej strane vystavený globalizačnému tlaku a unifikácii stavebného prostredia, na druhej strane má v rukách kapitál v podobe lokálnych tradícií zachovaných v rôznej miere, prírodného rámca a architektonického dedičstva, ktoré nemožno importovať ani nahradiť. Úspešné zahraničné aj domáce príklady dokazujú, že tam, kde sa k tvorbe prostredia pristupuje koncepčne, s rešpektom k miestu a s aktívnym zapojením odborníkov i obyvateľov, možno dosiahnuť nielen estetickú a funkčnú kvalitu, ale aj hospodársky a sociálny prínos. Budúcnosť tejto oblasti závisí aj od toho, či sa nám podarí premeniť architektonickú a urbanistickú kultúru na nástroj regionálneho rozvoja. Vyžaduje si to legislatívnu vôľu, ekonomické nástroje, odbornú participáciu a predovšetkým vedomé rozhodnutie, že aj menšie sídla si zaslúžia kvalitné, kontextuálne citlivé a trvalo udržateľné prostredie. Architektúra má moc vysielať jasný signál, že na mieste a jeho ľuďoch záleží. A práve v regiónoch, ktoré sa dlhodobo ocitajú na okraji záujmu, je tento signál najpotrebnejší.

Tento projekt vznikol v rámci projektu APVV-24-0063 Ochrana architektonického dedičstva: Inovatívne pohľady a riešenia

Bibliografia a zdroje:

• WESSELY, Heide: Essay: The Village is Dead! Long Live the Village! In: DETAIL. č. 09/2019: Housing in Rural Areas [online]. München: Institut für internationale Architektur-Dokumentation, 2019. Dostupné na: https://www.detail.de.
• ARCHINFO. Architektonická politika Slovenska – odborná diskusia [online]. Banská Bystrica: Archinfo, 2025. ISSN 1339-9748. Dostupné na: https://www.archinfo.sk.