Rozhovor s arch. Viktorom Šabíkom, držiteľom Ocenenia Krištáľové krídlo 2010 v kategórii Architektúra.

 

Tento rozhovor vznikol koncom januára 2010, teda zhruba pred rokom. Vznikol pre účely prípravy knihy Rozhovory o architektúre, ktorej autorkou je Darina Lalíková. Okrem Viktora Šabíka sú v knihe publikované rozhovory s ďalšími 13 architektami (P. Paňák, Ľ. Závodný, I. Kubík. A. Alexy, A. Klimková, P. Suchánek, R. Špaček, J.M. Bahna, Š. Šlachta, P. Vodrážka, J. Šujan, B. Kováč, I. Gurtler) o tom, čo je dobrá architektúra, aké sú predpoklady jej vzniku a aké diela architekti, s ktorými autorka robila rozhovory, pokladajú za dobrú, peknú a kvalitnú architektúru.  Viac o knihe  TU.

 

Viktor Šabík v rozhovore s Darinou Lalíkovou:

Dobrá architektúra ma musí vtiahnuť do svojho príbehu...

 

Väčšina architektov, s ktorými som robila rozhovor pred tebou povedali, že dobrú architektúru spoznajú na prvý pohľad. Vieš aj ty dekódovať dobrú a kvalitnú architektúru na prvý pohľad? A čo musí mať architektúra, aby si ju už na prvý pohľad kvalifikoval ako dobrú a kvalitnú?

Každá dobrá a kvalitná architektúra musí mať myšlienku a jasný koncept, ktorý je pretavený do objemu a musí mať čitateľný vzťah k okoliu. Musí vytvárať kvalitné životné prostredie. Dôležitá je tiež správna mierka. Aby som mohol nejakú stavbu alebo budovu pokladať za architektúru, musím na prvý pohľad „prečítať" z nej základnú ideu a komunikáciu s okolím. Architektúra musí nejakým spôsobom komunikovať  s okolím a ten spôsob komunikácie ma musí zaujať. Nemusí pritom ísť o úplne jasnú, čitateľnú a jednoznačnú komunikáciu. Takže odpoveď na tvoju otázku je: áno, dobrá architektúra ma musí zaujať na prvý pohľad. Ale samozrejme, neostávam pri prvom pohľade. Architektúru potom začnem podrobnejšie skúmať. Málokedy ale vyjadrím svoj  názor na architektúru, ktorú vidím v časopisoch a osobne ju nepoznám. Ja musím architektúru vidieť na vlastné oči, zažiť ju, až potom sa viem k nej vyjadriť.

Aké kritéria musí architektúra, ktorú ty pokladáš za kvalitnú, spĺňať?

Nechcem hovoriť len o tých klasických kritériách ako je funkčnosť, mierka, vzťah k okoliu, prevádzka. To pokladám za samozrejmé. Za naozaj kvalitnú a špičková architektúra pokladám tú, ktorá má silný výraz, silný osobný prejav. Pritom to nemusí byť vôbec len kontextuálne dielo, ktoré vynikajúco harmonizuje s prostredím, v ktorom je postavené. Môže ísť napríklad aj o dielo, ktoré sa z prostredia vyčleňuje a je s ním v kontraste. Ťažko to tak všeobecne vyjadriť. Architektúra totiž nie je len o rozumovosti, ona je aj o emóciach. Musí tam byť taký správny mix aj jedného aj druhého. Ja by som si možno pomohol príkladom, ktorý je uvedený v knihe Tajomstvo katedrál. Tam spomínajú príklad šesťročného dieťaťa, ktoré keď prvýkrát uvidelo gotickú katedrálu, ostalo stáť v nemom úžase. Pre mňa podobne naozaj dobrá architektúra je tá, ktorá ma ohúri na prvý pohľad a ktorá osloví nielen moje rácio ale aj dušu.

Podobne o tom hovorí aj Peter Zumthor v knihe Premýšľať architektúru: „...smer dobrého návrhu leží na samých architektoch a v ich schopnostiach vnímať svet pocitmi a rozumom. Čiže dobrý architektonický návrh je zmyslový aj rozumový..." Cítiš to rovnako?

Úplne rovnako. Dobrá architektúra ma musí vtiahnuť do svojho príbehu. To je ten prvý pohľad, to zmyslové vnímanie. Až potom začnem uvažovať o nej aj racionálne, začnem ju skúmať. A ak aj po racionálnej stránke zhodnotím, že je to dobre navrhnuté, je to funkčné a účelné, nie sú tam zásadné dispozičné chyby, atď., tak môžem o takom diele povedať, že je to naozaj dobrá architektúra.  Chcem však zdôrazniť, že ja hodnotím architektúru z pohľadu bežného občana. Pretože ona naozaj má slúžiť v prvom rade ľuďom. Ak ju aj priamo ten bežný občan nevyužíva, chodí okolo nej a ona spoluvytvára kvalitu celkového životného prostredia. A to je dôležité.

Vieš sa pri tom hodnotení profesionálne odosobniť? Predsa len si odborník, máš architektonické vzdelanie. Bežný užívateľ architektúry a prostredia nie je architektonicky vzdelaný a teda jeho hodnotenia sú zväčša laické. A mnohokrát sú úplne opačné ako sú názory odborníkov.

Súhlasím, ale tu nám neostáva nič iné, len „obrusovať" hrany, otvárať nové obzory, šíriť osvetu, vzdelávať svojich investorov a tak sprostredkovane vzdelávať aj širšiu verejnosť. Na druhej strane si myslím, že architekti sú možno niekedy kritickejší ale niekedy aj oveľa tolerantnejší a chápavejší k tvorbe svojich kolegov. Vyplýva to najmä z toho, že sme poučenejší  o všetkom tom, čo tvorbu ovplyvňuje, čo do nej vstupuje a vieme, že vykonávať túto profesiu je niekedy naozaj veľmi náročné. Smutné je, že dnes už máme nástroje na to ako vytvárať úžasné domy, ale nevieme presvedčiť svojich investorov, aby svoje peniaze, energiu, ambície vložili do našich vízií.  Ale verím, že to nie je stratené. Že tá energia, ktorú do toho vkladáme, sa vráti  a  že ten hlavný cieľ, ktorým je tvorba kvalitného prostredia sa postupne, krok za krokom, bude dariť napĺňať.

V tejto súvislosti ma napadá jeden príklad. V roku 1991 som bol v Rotterdame. Vystúpil som na stanici a tam vtedy akurát stavali rôzne budovy. Hovorím budovy, lebo architektúrou to nemôžem nazvať. Na stanici ma čakali kamaráti - nearchitekti a tí boli nadšení z toho, čo sa tam stavia a ako sa Rotterdam začína rozvíjať. Ja som bol vtedy ešte len študent architektúry, ale nezdieľal som ich nadšenie. Na ich otázku, či sa mi to páči, som povedal, že to nie je architektúra, to sú len peniaze. Podľa mňa to bolo arogantné, nemalo to žiadneho ducha, nepáčilo sa mi to.  Potom som bol opäť v Rotterdame v roku 2006 a za tých 15 rokov sa rozvoj mesta posunul neuveriteľným spôsobom dopredu.  Bolo to už úplne iné mesto, kvalitatívne iné. Predtým bolo aj centrum značne monofunkčné, chladné, neosobné, cez noc bolo úplne vyľudnené. V súčasnosti žije 24 hodín denne, podarilo sa im úžasným spôsobom prinavrátiť život späť do centra mesta. Postavili tam výškové domy, kde sú byty, dobudovali ďalšie služby, obchody, zapojili rieku do života mesta, je tam promenáda, sú tam námestia, sú tam dva nové mosty cez rieku, je tam nové veľké kino, posedenia, dobudovali rôzne úrovne, ktoré sa prelínajú. To mesto vyslovene žije a keď sa naň pozeráš, vnímaš to ako úžasnú premenu, úžasnú štruktúru a tvorbu krajiny a mesta.  Pritom to nie je žiadna okázalá architektúra, je veľmi priateľská, má primeranú mierku, ponúka rozmanitosť funkcií, priestorov, atrakcií, zážitkov. Za 15 rokov sa im podarilo posunúť kvalitu architektúry a kvalitu tvorby mestského prostredia neuveriteľným spôsobom vpred.  U nás to ide asi pomalšie, ale nejaké náznaky už sú a verím, že to aj u nás pôjde tým správnym smerom. Len nesmieme rezignovať...

Architektúra nie je voľná tvorba. Každá architektúra má svojho investora a má svojho užívateľa. Aké sú tvoje skúsenosti s investormi?

Mám skúsenosti s rôznymi investormi, od malých privátnych, cez veľkých až po samosprávu. Ale neviem tie skúsenosti tak jednoducho zovšeobecniť. Zovšeobecniť môžem len to, že jednoduchého investora som ešte nemal. To znamená, že som nemal investora, ktorý by na môj návrh povedal super, ideme do toho. Pri každom investorovi som musel vždy odznova dokazovať, že niečo viem, že niečo mám už  za sebou. Chýba mi taký základný rešpekt. A myslím si, že to neplatí len pre našu profesiu, ale platí to u nás dosť všeobecne. Táto krajina je absolútne bez rešpektu. Pritom nemám na mysli nejakú glorifikáciu, ale len základnú slušnosť. Ale na druhej strane, je to aj pozitívne, lebo ťa to núti na sebe stále pracovať, posúvať sa dopredu.

Aký by mal byť podľa teba teda ideálny investor?

To neviem. Ale som presvedčený o tom  (na základe vlastných skúseností), že 90 % investorov vie, čo chce a ide si za tým. A za svoje peniaze chcú dostať kvalitu a majú záujem na tom, aby ich peniaze boli zmysluplne vynakladané. A to platí tak pre súkromných ako aj pre štátnych investorov. Aspoň ja mám takúto skúsenosť.  A to je dobré, to je totiž základný predpoklad toho, aby vzniklo niečo dobré a kvalitné. Problém je len to, že niekedy, alebo skoro vždy, je tých peňazí na tie ich predstavy akosi málo...

A aký je podľa teba ideálny architekt?

Tvorivosť beriem ako samozrejmosť. Okrem toho musí byť dostatočne inteligentný, aby vedel viesť dialóg s investorom a aby ho vedel vtiahnuť do procesu tvorby a presvedčiť ho o svojej vízii. Ale zároveň musí vedieť načúvať potrebám a požiadavkám investora a vycítiť, čo vlastne chce. Myslím si, že dobrý architekt je taký, ktorý nepretláča nasilu svoje ego, ale ktorý zároveň nejde len poruke investorovi . Niekedy je to naozaj také balansovanie na hrane. Ale ak je to pre dobro veci, pre kvalitu architektúry, tak s tým nemám problém. Niekedy je to ale naozaj ťažké. Bežne riešim cez deň šesť, sedem zákaziek. Každá z nich je denne na inom stupni rozpracovanosti a občas sa mi stáva, že si už ani neviem vybaviť, ktorý klient patrí ku ktorej zákazke (smiech).

Pri architektonickej tvorbe je ale dôležité, aby architekt mohol zákazku „manažovať" od prvých škíc, štúdií, cez realizačné projekty až po samotnú realizáciu. Často sa totiž stáva, že investor v určitom štádiu rozpracovanosti projektu chce spoluprácu s architektom ukončiť a na realizačné projekty chce angažovať niekoho iného, kto je pre neho lacnejší. Investorom sa často zdá, že na vypracovanie projektovej realizačnej dokumentácie sme my - architekti už pridrahí. Napriek tomu sa vždy snažím presvedčiť investora, aby sa aj realizačné projekty robili u nás v ateliéri.  Dôvody toho sú veľmi jasné. Keď si môžem odsledovať všetko do detailov aj pri projektovaní aj pri realizácií, viem zaručiť aj výsledok. Ak túto príležitosť nedostanem, výsledok býva všelijaký. Preto radšej berieme menej zákazok, ale tie čo robíme, chceme si odsledovať až do konca.  Chodíme na stavbu, všetko kontrolujeme, vykonávame autorský dozor. Hoci vždy je riziko, ako to dopadne. Najmä pri projektoch „low cost". A v poslednej dobe sú také vlastne všetky. Doslova „varíme z vody".  Ale práve pri takýchto projektoch je veľmi dôležité odsledovať to od začiatku až do konca, aby sme dokázali udržať  koncept tak, ako sme ho vymysleli. Lebo len my vieme povedať, čo tam je podstatné a čo nie, kde sa dá prípadne trochu ušetriť, ale kde by šetrenie už mohlo ovplyvniť podstatným spôsobom celý koncept a teda aj výsledok.

V súčasnosti je na Slovensku hospodárska kríza. Ty si tiež spomínal, že väčšina vašich projektov je „low cost", čiže nízkonákladová. Vnímaš ako architekt rozdiel v zákazkach medzi obdobím stavebného rozvoja (boomu) na Slovensku a teraz v období krízy? Aký vplyv môže mať kríza na slovenskú architektúru?

Neviem sa k tomu vyjadriť, chýba mi odstup, pretože sa stále v tej kríze zmietame.  Ale nemyslím si, že kríza bude mať len negatívny vplyv. Skôr si myslím, že pozitívny, vyselektuje kvalitu. Ale teraz je dôležité prežiť. Kríza prišla na Slovensko bez nejakého varovania, bez nejakých náznakov. Zrazu tu bola. Ja som sa dlho snažil tváriť, že tu žiadna kríza nie je. Čítal som totiž v jednej knihe o marketingu taký príbeh jedného Francúza, ktorý prišiel tesne pred prvou hospodárskou krízou do Ameriky a vôbec nevedel po anglicky. Prišiel tam rozbiehať obchod s vínom a keďže nevedel po anglicky, nečítal noviny, nepozeral televíziu, len pracoval, aby uspel. A on naozaj uspel. A keď sa ho pýtali na to, ako je možné, že v Amerike padali vtedy jedna firma za druhou a jemu sa práve v tom období podarilo naštartovať  svoj obchod s vínom, odpovedal, že nevedel po anglicky, tak ani nevedel, že je kríza. Podobne som sa teda chcel tváriť aj ja, že neviem, že je tu kríza. Ale ono to nefunguje.  Rok 2009 bol aj pre náš ateliér veľmi zložitý a ani teraz to nie je jednoduché. Nikto nevie odhadnúť, čo bude ďalej, ako sa to tu bude vyvíjať.  Veľkú mienkotvornú nadprácu urobili aj média.  Na Slovensku sa odhadoval 20 % pokles, ja som mal 80 %. Nie pracovný pokles, práce sme mali tak akurát, ale finančný pokles. Ale jednoznačne môžem povedať, že pozitívne na kríze je to, že tej práce je predsa len trochu menej a tak máme viac času. Žiaľ, ten čas musíme venovať na organizáciu chodu ateliéru, čo je teraz ešte náročnejšie ako pred krízou, na rokovania s investormi, s úradmi, atď. Pretože teraz nič nie je jednoduché, všetko treba viac komunikovať, vysvetľovať, dovysvetľovávať a  na kreatívnu prácu, na premýšľanie projektov ostáva zase málo času. A to je škoda. Očakával som totiž, že práve kríza môže vytvoriť lepšie podmienky na kreatívnu prácu. Zatiaľ sa tieto moje očakávania nenapĺňajú...ale som optimista a verím, že slovenská architektúra začne smerovať viac ku kvalite a to aj vďaka kríze.

Čo teba osobne baví najviac na architektúre? Čo máš na architektúre rád?

Baví ma na nej všetko. Architektúra je pre mňa životný štýl. Neviem si predstaviť,  že by som robil niečo iné. Aj keby som bol bohatý a nemusel by som pracovať, ja by som do tej práce chodil, lebo bez tejto práce nedokážem existovať.  Ona ovplyvňujeme môj život, moje nazeranie na svet, na všetko.  Architektúra a jej tvorba ma fascinuje a napĺňa.

Medzi tvojimi kamarátmi a priateľmi sú aj nearchitekti?

Väčšina mojich kamarátov a priateľov sú nearchitekti.

Rozprávaš sa s nimi aj o architektúre?

V podstate dosť málo. S nimi sa rozprávam viac o bežných ľudských veciach. Od určitého obdobia svojho života sa snažím oddeľovať prácu a súkromie a vyhýbam sa pracovným témam.

Mala som skôr na mysli či sa na teba, ako na odborníka v architektúre, neobracajú tvoji kamaráti, aby si im povedal svoj názor na nejakú budovu, ktorú práve kdesi niekto postavil. Zaujíma ma to z toho hľadiska, či v rámci svojho okruhu kamarátov pôsobíš „architektonicky" osvetovo?

Áno, pôsobím osvetovo a nielen v rámci úzkeho okruhu priateľov a známych. Zúčastňujem sa aj občianskych iniciatív, týkajúcich sa napríklad rozvoja mesta  Nitry, kde žijem a odkiaľ pochádzam. Napríklad v roku 2002 sme vytvorili občianske združenie, ktoré organizovalo konferenciu na tému budúceho rozvoja mesta s názvom „Nitra- mesto bez ambícií?" Otvorili sme tam vtedy veľa zaujímavých tém na podporu rozvoja mesta. Napríklad vtedy priemyselné parky na Slovensku ešte vôbec neexistovali a my sme iniciovali vznik takéhoto parku v Nitre a v roku 2004 na náš podnet ten priemyselný park začal v Nitre aj vznikať. Druhá vec je, že výsledok mohol byť aj podstatne lepší... Alebo v roku 2006, keď začali búrať v Nitre mlyny. Bol som členom združenia, ktoré otvorilo tému čo s industriálnou architektúrou  v postindustriálnej dobe? Trápi ma totiž,  že v Nitre, ktorá mala priemyslu naozaj málo, dva zo štyroch priemyselných areálov už  zbúrali.  Pritom v zahraničí poznáme príklady konverzie priemyselných areálov. Nádherné veci takto vznikli v Anglicku, Nemecku, v Čechách, v Poľsku.  Keďže poznám tieto úspešné príklady konverzie, povedal som svoj názor a to aj za cenu osobných útokov na moju osobu.  Podľa môjho názoru sa to v inteligentnej a kultúrnej spoločnosti rieši inak, rozhodne nie búraním našej histórie. Ak tu budú stále vyhrávať len arogancia a osobné záujmy a nikto nebude hájiť verejný záujem, tak tu za niekoľko rokov už nebudeme mať čo chrániť, nebudeme môcť pokračovať v architektonických príbehoch, prerozprávať ich novým spôsobom, dať týmto historickým štruktúram nový obsah. Myslím si, že aj toto by mala byť prirodzená súčasť našej profesie...

Ako hodnotíš súčasnú slovenskú architektúru?

Na komplexné hodnotenie mi chýba trochu odstup. Ale keď súčasnú porevolučnú architektúru porovnám s architektúrou zo šesťdesiatych rokov, je tu evidentný rozdiel. V šesťdesiatych rokoch štát prezentoval svoj záujem na vytváraní kvalitnej architektúry pri výstavbe reprezentatívnych štátnych budov. Inicioval, aby stavby, ktoré sa mali stavať, boli naozaj kvalitné a porovnateľné so svetom. Keď porovnám dve typologické kategórie - občianske stavby a malé obytné bunky - rodinné domy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a teraz, tak musím konštatovať, že v oboch kategóriách bol v šesťdesiatych rokoch vyšší  štandard. Okrem štátom podporovaných kvalitných občianskych budov vznikali aj kvalitné koncepty rodinných domov. Na rozdiel od šesťdesiatych rokoch minulého storočia, súčasná štátna reprezentácia nemá záujem na podpore kvalitnej architektúry. Keby mala, využívala by na jej dosiahnutie aj inštitút verejných architektonických súťaží. Veď je to do neba volajúce, že teraz, keď k nám plynú peniaze z eurofondov, samosprávy ani štátna správa nevyužíva súťaže ako prostriedok na podporu kvality v architektúre, ako podporu architektonickej diskusie, atď.  Vo vyspelých Európskych štátoch je skôr výnimkou, ak sa na niektorú zo štátnych zákazok súťaž nespraví.  U nás je skôr výnimkou, ak sa súťaž spraví. Niektoré krajiny majú transparentne, demokraticky a spravodlivo nastavené pravidlá. Zoberme si ako príklad Španielsko, tam  má každý architekt v roku komorou garantovanú jednu štátnu zákazku.  U nás je to všetko netransparentné a povedal by som dokonca, že štát  nemá o kvalitu v architektúre  žiaden záujem. Keby mal, využíval by nástroje na to, ako túto kvalitu docieliť. Napriek tomu si myslím, že aj bez podpory štátu tu  vďaka súkromným investorom vznikajú niektoré kvalitné veci. Je ich asi tak 10 % z celkového počtu novopostavených budov, ale toto percento je porovnateľné aj s inými štátmi. Ani tam nevznikajú len výnimočné architektúry, aj keď možno ten bežný štandard je tam vyšší.

Čo by mohlo pomôcť k zvýšeniu kvality architektúry u nás?

Jednoznačne to, keby sa tu viac využívali verejné architektonické súťaže a keby štát bol v tom príkladom. Keby naozaj vysielal signály, že chce, aby tu vznikala dobrá architektúra. Zoberme si porovnanie s Chorvátskom. Chorvátsko urobilo za posledných 5 - 10 rokov výrazný progres. Pritom ich naturel, podnebie, temperament sú úplne iné. U nás sú v tomto smere určite lepšie východzie podmienky a napriek tomu nás v architektúre výrazne predbehli. A to aj vďaka tomu, že tam využívajú verejné architektonické súťaže a že štát toto súťaženie podporuje.  Pretože práve súťaženie je jeden z  nástrojov ako dosiahnuť  kvalitnú architektúru. Je pravda, že u nás sa aj niektorí kolegovia pozerajú nedôverčivo na súťaže. Ale to len preto, že u nás to nie je zatiaľ bežná prax, chýba im skúsenosť. Ja napríklad milujem konkurenciu, pretože mi nedovolí zaspať. Potrebujem sa porovnávať a súťaže to umožňujú. Ale nie je to samozrejme len o porovnávaní. Štve ma to z princípu. Veď ide aj o naše peniaze, peniaze z našich daní... Keď sa tu formoval nový štát, vznikali nové sídla okresných a krajských úradov. Nepoznám jeden kvalitný koncept, jednu kvalitnú architektúru tohto typologického druhu na Slovensku. Nie som nahnevaný mladý muž, ale toto ma vyslovene štve.

Poďme teraz na príklady dobrej a kvalitnej architektúry u nás aj vo svete....

Ja sa obmedzím len na Európu. Mimo Európy som nikde nebol, len v Azerbajdžane. A ako som spomínal, architektúru musím vidieť naživo, zažiť ju. Len tak si viem o nej vytvoriť svoj názor. Začal by som Rímom a dielom Ara Pacis Museum od Richarda Meiera. Nikdy som nebol obdivovateľom architektúry Richarda Meiera. Mám svojich obľúbencov, ale on k nim nikdy nepatril. A zrazu úplne náhodou som v Ríme objavil toto múzeum. Bol som tam pred dvoma rokmi a úplne ma to nadchlo. Je to výsostne moderné, biely mramor, sklo, ale zároveň to dýcha históriou. Je to priestor, v ktorom je inštalácia rímskeho poľného oltára. Presklený priestor vytvára ilúziu osadenia oltára v otvorenej krajine, pod holým nebom. Je to výsostne duchovný priestor. Keď vojdeš do priestoru, je tam predsálie, kde je predajňa kníh, toalety a z neho vchádzaš do ústredného priestoru, ktorý je vďaka preskleniu zaliaty slnkom a v strede je rímsky oltár. Je to úplne fascinujúci priestor. Keď tam vojdú ľudia, stíchnu a ohúrení hľadia na priestor a na sochy a predmety, ktoré sú svedectvom rímskej doby. V suteréne sa prezentuje zase celý proces konzervovania oltára a ďalších nájdených historických predmetov. A potom je tam ešte jeden výstavný priestor, kde dominuje čierna farba. Vtedy tam mal zrovna výstavu Mimmo Paladino a hrala tam hudba od Briana Ena, skomponovaná pre túto výstavu.  Cítil som sa ako v Pompejách... Najviac ma na tom fascinovalo to, že prezentácia histórie  bola spravená výsostne súčasnými architektonickými prostriedkami a to napätie medzi svetlým vrchným podlažím a tmavým suterénnym výstavným priestorom.

Ďalší príklad je z Paríža. Ide o rekonštrukciu Palais de Tokyo. Je to múzeum umenia, ktoré bolo postavené na brehu rieky Seiny. Je to veľmi monumentálna a okázalá architektúra z päťdesiatych rokov.  Projekt rekonštrukcie tohto objektu robil ateliér Lacaton & Vassal a ja som tam bol v čase, keď to ešte nebolo úplne dokončené. Rekonštrukciu poňali systémom zachovania pôvodnej monumentality, ponechali celý vonkajší objem, ale otočili vstup. Pôvodne sa vchádzalo monumentálnym schodiskom od Seiny, teraz vchádzaš civilne z ulice a pred tebou sa otvorí jeden veľkorysý otvorený vnútorný priestor so súčasnými motívmi vo vitrážach okien, s pomaľovanou podlahou. Vo vnútri, na rozdiel od exteriéru, je ten priestor veľmi civilný, živý a neokázalý. Ľudia tam sedia alebo chodia, debatujú o umení a v interiéri máš pocit totálne súčasnej architektúry v spojení so súčasným umením.  Je to podľa mňa vyslovene dobre zvládnutá rekonštrukcia.

A ešte by som rád spomenul jeden príklad z Rakúska. Ide o letné divadlo v Haagu. Haag je malé alpské mestečko, ktoré je celý rok také ospalé, ale v lete je tam inštalované letné divadlo od Nonkonform. A práve toto letné divadlo je fenomén, ktorý každé leto z ospalého mesta urobí úžasnú kultúrnu atrakciu. Ten príbeh začal tak, že tam pôsobilo jedno neprofesionálne divadlo, ktoré malo záujem usporiadať tu divadelný festival. Nakoniec táto iniciatíva vyústila do zorganizovania letných divadelných hier. Celé leto tam beží jedno predstavenie, ktoré sa hrá trikrát do týždňa. A vďaka tomu mesto na celé leto ožije. Divadlo je pod holým nebom v centre mesta. Je to vlastne drevená konštrukcia hľadiska s malým pódiom a celé to vyzerá famózne. Je to zasadené medzi historickú architektúra centra mesta. Prichádzajú sem ľudia z Viedne a okolia a je to kultúrna udalosť. Pred predstavením sa podáva šampanské, ľudia sú pekne vyobliekaní. Toto letné divadlo ma fascinuje nielen z architektonického hľadiska. Ono je príkladom toho ako môžeme prostredníctvom dobre zrealizovaného nápadu dať nový impulz pre rozvoj aj malých miest a ako k tomu architektúra môže výrazne prispieť.

Na záver chcem ešte spomenúť budovu Opery v Oslo od Snoheta. Ide o verejnú stavbu na nábreží.  Doteraz nebolo toto nábrežie súčasťou mesta. Oni ho ako keby odrezali od mesta diaľnicou, ktorá ide pozdĺž mora. Je tam obrovský pekný prístav, v ktorom kotvia nádherné lode. Ale inak je to ľudoprázdne. Jediná verejná budova, ktorá tam doteraz bola, je radnica a tá je tiež otočená chrbtom k moru, resp. k tomu fjordu.  A teraz tam postavili túto novú budovu Opery. Je postavená ako keby na mole, ktoré vbieha do mora. Budova bola zrealizovaná na základe výsledkov verejnej architektonickej súťaže a je prvou z realizovaných budov na nábreží, ktorá zapojila more do organizmu mesta. Mesto potom vypísalo ďalšie súťaže na ďalšie verejné budovy ako je knižnica a múzeum, ktoré by mali ďalej túto myšlienku rozvíjať. Prekážkou v realizácii tohto zámeru je však spomínaná autostráda. Preto sa mesto rozhodlo, že autostrádu zakope pod more. A už to začali aj realizovať.  Budovou Opery sa naštartoval proces revitalizácie prístavu a postupne ho budú organicky dostavovať ďalšími verejnými budovami. Cieľom mesta je oživiť prístav verejnými budovami a pritiahnuť obyvateľov aj návštevníkov do tejto časti, ktorá bude ponúkať kultúrne, umelecké a vzdelávacie aktivity. Už dnes prístav žije, sú tam spravené rôzne pochôdzne letné terasy, ľudia tam sedia, pozerajú sa na more. Myslím si, že revitalizáciou prístavu sa vystihol nórsky naturel, čiže ich bytostná potreba spojenia s prírodou.

Poďme teraz na slovenské príklady dobrej architektúry...

No to je ťažké... Tu mi trochu chýba odstup. Ale keď som tak premýšľal, ktoré diela zo Slovenska ma nadchli a prečo, prvé ma asi napadol Národný vodnopólový areál v Novákoch od Juraja Kiabu.  Páči sa mi ten koncept. Pre mňa osobne pri architektúre nie sú dôležité  formálne veci ako napr. či je dobre zvolený tvar prestrešenia tohto areálu alebo ako presne funguje tá konštrukcia a podobne. Pre mňa musí mať architektúra v sebe myšlienku, koncept, musí z nej vyžarovať nejaké fluidum, musí mať dušu. A pri tomto dielo mám pocit, že všetko, čo od dobrej architektúry očakávam, má. Môj bratranec hrával vodné pólo v Košiciach, ako dieťa som sa v lete chodil pozerať na ich tréningy. Hneď som si uvedomil, že v tejto architektúre cítim príbeh. To spojenie transparentnej vzdušnej konštrukcie, ktorá má blízko k vode, že je to také civilné, nič okázalé, že je tam dobre uhádnutá mierka. Proste, podľa mňa vydarená vec.

Keďže konverzia industriálnej architektúry je na Slovensku absolútne marginálna téma, veľmi si vážim dielo Veža - ateliér od BKPŠ. Koncept zachovania a využitia nádhernej vertikálnej hmoty vložením novej funkcie do hlavy veže pokladám za veľmi inteligentné a citlivé. Použitie drevenej konštrukcie  vložením do pôvodnej vodnej nádrže, priznanie betónu, pôvodnej masy, odhalenie podstaty domu, otvorený vnútorný organizmus, trpezlivé hľadanie nových otvorov na vonkajšom obvodovom a na vnútornom plášti, dialóg interiér - exteriér. Pochopenie vzťahu nesené - nosné je v tomto dome hlavnou témou, prerozprávaním príbehu. Nová funkcia domu - pracovná bašta, je rovnako veľkou satisfakciou pre industriál v slovenskom kontexte.  Rovnako voľba umiestenia výťahu do jadra veže, miesto napríklad okázalého riešenia preskleného výťahu v exteriéri, sa mi javí ako veľmi vítaná. Empatický prístup je viditeľný aj v riešení landscape - okolia budovy, príjazdovej komunikácie, parkingu, dláždení, zachovanie stromov išlo v niektorých situáciách až na hraničnú medzu prejazdnosti.

Ďalšou architektúrou, ktorá je podľa môjho názoru zaujímavá, je obnova kostola Zvestovania Pána v Novej Lesnej od Tomáša Bujnu. Na tomto diele je zaujímavý výsledok, ale aj proces vzniku diela. Príbeh má pre mňa silnú pointu, nakoľko sám som do roku 2000 skúšal 4-krát uspieť s témou kostol a viem aké náročné je niečo také u nás zrealizovať. Teda zrealizovať to tak, aby výsledok stál za zmienku. V prípade Nová Lesná sa podaril dialóg s pôvodným kostolom a so správcom fary, čiže investorom. Výsledkom je veľmi kultivované dielo, z ktorého cítiť silnú angažovanosť autora, veľký zápal, nasadenie a veľa lásky k remeslu. Vonkajšok kostola má obnovenú pôvodnú omietku bez zateplenia, stavba pôsobí veľmi prirodzeným dojmom. Okolie bolo očistené od nevhodnej zelene a oplotenia, podarilo sa obnoviť pôvodný vchod z južnej strany. Kostol sa znova stal dominantou obce. Vnútorné úpravy sú veľmi citlivé, použité materiály harmonicky komunikujú s vnútorným objemom a kontemplatívnym charakterom priestoru.

Ďalšia vec, ktorú by som rád spomenul, je rodinný dom N v Petrovanoch pri Prešove od zerozero. V tomto prípade ma zaujal jednak prístup absolútneho kontrastu v zmysle vyčlenenia sa architektúry k okolitej zástavbe a zároveň veľmi dobrá práca s témou samostatne stojaci rodinný dom vo vidieckom prostredí. Na prvý pohľad ide o klasický prístup fuck off kontext, autorská exhibícia. Ale iba na prvý pohľad. Na druhý pohľad ide o veľmi kontextuálne dielo, ktoré pracuje s témou lineárneho domu, vznikajúceho vo vidieckom prostredí organicky, adíciou. Tento dom stojí v uličnej zástavbe a je skoncipovaný ako jednopodlažný objekt átriového typu s L dispozíciou. Jedno rameno vytvára dvoj garáž a druhé rameno obytná časť s gánkom. Gánok je tu použitý presne v tom zmysle ako fungoval v minulosti. Orientovaný na juh, sú z neho prístupné všetky miestnosti a tieto sú zároveň priechodné aj medzi sebou vo vnútri domu. Je tu čitateľný autorský program práce, umiestnenie obytnej miestnosti doprostred dispozície, vnesenie západného svetla cez druhý plán, horný svetlík, ktorý zároveň bude dobre komunikovať architektúru do okolia. Nečlenenie organizmu domu na dennú a nočnú časť je tiež téma, ktorá stojí za povšimnutie a bude zaujímavé sledovať, ako sa užívatelia domu vysporiadajú s týmto faktom. Vytváranie atomizovanej jednotky vo vnútri organizmu dediny má podľa môjho názoru potenciál do budúcnosti harmonicky komunikovať s okolím a osloviť miestnu komunitu v zmysle uvažovania nad architektúrou.

Ktoré z tvojich diel pokladáš za najlepšie a prečo?

Ku každej z architektúr, ktoré som robil, mám nejaký vzťah a pri každej sa mi vybaví v spomienkach nejaký príbeh, s ňou spojený. Najčastejšie sa mi vybaví spomienka na to, koľko námahy ma to vždy  stálo (smiech). Ale ak mám vybrať len jednu - dve, tak rozhodne chcem spomenúť budovu Starého divadla v Nitre - bývalý sokoliarsky dom. Mám k tomuto domu veľmi špecifický vzťah. Sledujem jeho vývoj, jeho príbeh už dlhú dobu a som rád, že som aj ja trochu súčasťou tohto príbehu. Moje spojenie s divadlom má korene v detstve.  Môj otec bol vtedy v tomto divadle technický námestník. Chodil som za ním do tohto domu od 15-tich rokov, vždy zo školy, mal som ho zažitý, prechodený. Chodil som na premiéry, mal som tu kamarátov, poznal som zázemie divadla, atď. Táto budova mala byť neskôr celá zbúraná, ale môj otec sa s jej zbúraním nestotožnil a úplne „partizánsky" tam spravil  veľkú prestavbu. Bolo to v rokoch 1982 - 83. Neskôr, v roku 1999, si priestor v suteréne prenajalo jedno občianske združenie, ktoré tam chcelo vybudovať internetovú kaviareň. Oslovili ma, aby som im navrhol interiér. Išlo o občianske združenie pre priateľov informačného rozvoja, informačných technológií. Ich cieľom bolo  zavádzať nový štýl komunikácie do medziľudských vzťahov. Robili rôzne prezentácie, diskusné fóra vo veľkej divadelnej sále. Bol to vtedy taký ostrov pozitívnej deviácie v Nitre a pre mňa to bola naozaj vtedy výzva. Išlo o podzemný priestor a ja som tam spravil akože veľké priehľadné okná,  priehľady do iných svetov. Boli tam  tapety New Yorku, atď. Neskôr tento príbeh rekonštrukcie pokračoval. Bola vypísaná súťaž na rekonštrukciu vnútorných vstupných priestorov, ktorú som vyhral. Rekonštrukcia bola dokončená minulý rok. Podarilo sa nám tam vniesť logiku do komunikačného systému celého vnútorného vstupného priestoru, presvetliť ho a celkovo tam vytvoriť novú vyššiu kvalitu prostredia. Staré divadlo je pre mňa proste „srdcovka" a myslím, že to na tej architektúre aj vidieť, že to som ho ako „srdcovku" aj robil.

Druhou mojou srdcovkou je Cheese house. Ide o polyfunkčný dom v centre Nitry. Túto zákazku sme dostali na základe toho, že sme vyhrali vyzvanú súťaž. Investor sa s našou predstavou riešenia natoľko identifikoval, že napriek tomu, že sme mali neskutočné problémy pri presadzovaní tohto konceptu u pamiatkárov (územné rozhodnutie sme vybavovali vyše roka), vydržal s nami všetky peripetie. A tých bolo naozaj dosť.  O príprave a realizácii tohto projektu by som vedel rozprávať hodiny, ale na to tu nie je priestor. Nakoniec, bolo to aj hojne publikované... Preto len krátko zhrniem, že Cheese house je pre mňa príbehom jednej ulice, kultúrneho vrstvenia, uplatnenia ornamentu, abstrakcie, gesta. V žiadnom prípade nešlo o exhibíciu. Išlo o nápad, ktorý vznikol pri práci na tomto konkrétnom dome a ktorý sa nám, aj vďaka investorovi, ktorý si ho osvojil, podarilo zrealizovať.

O architektúre sa niekedy hovorí, že svoje hviezdne hodiny má už za sebou. Ako sa ty pozeráš na budúcnosť architektúry, predovšetkým slovenskej?

Zaskočila si ma touto otázkou... myslím si, že bude závisieť aj od chuti samotných architektov, či budú chcieť robiť dobrú architektúru, či sa budú chcieť podieľať na tvorbe priateľského prostredia pre ľudí. Pretože niekedy je to ako boj s veternými mlynmi. A je veľmi, veľmi vyčerpávajúci. Robiť architektúru je zodpovednosť. Vytváraš a ovplyvňuješ tvorbu prostredia a tým aj životy ľudí.

Ale ešte možno viac ako od architektov závisí jej budúcnosť od celkovej atmosféry v spoločnosti a od toho, ako sa nastavia niektoré procesy. Dnes mnohé z procesov, ktoré ovplyvňujú úroveň architektúry, nefungujú tak ako by mali. V tom som dosť kritický. Architektúra je súčasťou kultúry, je súčasťou celkového vývoja spoločnosti. U nás bol kultúrny, spoločenský a politický vývoj niekoľkokrát popretrhávaný, prerušený a to sa prirodzene odrazilo aj na kvalite architektúry a na jej prerušenej kontinuite...

Súčasná spoločnosť ako keby mala iné priority. Architektúra ňou v súčasnosti určite nie je. Vývoj v oblasti architektúry je súčasťou celkového vývoja spoločnosti. Ide spoločnosť dobrým alebo zlým smerom? Ja som optimistický, verím, že postupne dospejeme spoločne k tomu, že tvorba prostredia je dôležitá. Veď práve prostredie spätne ovplyvňuje správanie a konanie ľudí. Na to je veľa príkladov. Treba o tom komunikovať, diskutovať a hlavne nemlčať. Architekti by mali ísť v tom príkladom. Nebyť len architektom, ale aj angažovaným občanom. A keď to porovnám s minulými rokmi, zdá sa, že aj tu sme sa posunuli o krok vpred. Predtým sa každý snažil získať zákazku za každú cenu a riešil ju bez ohľadu na jej širší vplyv. Dnes sa už mnohí nepozeráme na architektúru len ako na tvorbu solitéru, na tvorbu vlastnej zákazky, ale vnímame najmä to, ako sa tá budova, ten objekt zapojí do fungovania širšieho organizmu. A to je pokrok.  Preto som optimista a verím, že k tej budúcej kvalitnejšej architektúre ešte aj sám prispejem...

 

 

Vytlačiť